Deti v Afrike  

Obchodníci so smrťou, predávajúci zbrane v Afrike. sú zločinci, ale aspoň sa na nič nehrajú. Ratzingerova cirkev však šíri po Afrike smrť, a pritom sa pokrytecky sama pasuje do role predstaviteľky „kultúry života“ . Vehementne - našťastie márne - bojuje proti výskumu embryonálnych kmeňových buniek, proti antikoncepcii (tých zavraždených spermií v jednom použitom kondóme!) a, samozrejme, proti právu žien rozhodovať o svojom tele a o tom či a kedy budú mať deti. V modernej Európe sa nad týmito recidívami stredoveku môžeme pousmiať a všetky ich dopriať tým, čo im veria. V Afrike je to ale tragédia nepredstaviteľných rozmerov. Zdravie, životy a detstvo ďalších miliónov a miliónov nevinných krásnych ľudí tam padne za obeť hlbokej sexuálnej traume, ktorú v sebe nosí a infikuje ňou svet katolícka cirkevná hierarchia a jej ideológovia. Chcem sa ospravedlniť ak tí, ktorí mali chuť si prečítať ďalšie pokračovania môjho krátkeho dobrovoľníckeho príbehu museli dlhšie čakať. Na písanie musíte mať chuť, priestor a čas, v hlave jasno a tiež vôľu deliť sa s tým, čo nosíte v sebe. A aj keď od septembra 2009 ubehlo už skoro 9 mesiacov, nie je pomaly dňa, kedy by sa do môjho bežného dňa nevkradla aspoň jedna malá myšlienka na Afriku.. pretože ak raz získate takú skúsenosť, už nikdy niet cesty späť. Aj napriek tomu, že si tiež rada doprajem niečo na seba v jednom z tých moderných nákupných centier, alebo bookujem ďalšie výlety po Európe, či rozmýšľam ekonomicky a manažérsky minimálne 10 hodín denne, plánujem a rozhodujem o veciach dôležitých či bezvýznamných, aj tak si svoju Afriku nosím denne v sebe. Spája sa to s vďačnosťou, ktorú už častejšie aj vyslovím, či dám pocítiť ľuďom na ktorých mi záleží. Prelína sa to s pocitmi šťastia, ktoré mám, lebo viem, že môžem... ísť kam chcem, tešiť sa s z jarného slniečka, klebetiť s babami pri dobrom víne, zahrabať sa do postele s ďaľšou motivačnou knihou a nerobiť vôbec nič. Alebo len vypnúť všetky spotrebiče, otvoriť okno v prenajatom byte dokorán, a počúvať vonku večerný dážď... Počas týchto polhodiniek, som prišla s témami ako čas, trochu zemepisu, filozofie či etiky, tvorivé myslenie, hry a výtvarná. Aj pre mňa bolo zo začiatku nepochopiteľné, prečo 6-ročné deti pchajú penovú kocku do otvoru na trojuholník (a to už ovládali pár slov po francúzsky). Predstavte si naše 1-3 ročné dieťa, koľkými inteligetnými hračkami ho obklopujeme. Tu začína ten rozdiel.
Dobrá angličtina, bystrá matematická hlavička.. ale čo to znamená čas? Koľko hodín ma vlastne deň? A ako si ho mám naplánovať, ak mám byť o 8 hodine v práci, predtým musím zaviesť mamu do nemocnice, a na to potrebujem 30 minút, o 13 hodine musím skočiť na poštu, ... takto som im vymýšľala hry. Snažila som sa byť praktická, ale aby si z toho času stráveného so mnou aj niečo v hlávke odniesli. Čo je to Afrika, koľko nás (ich) Keňanov vlastne je, aké štáty sú v okolí, čo je to Európa, Amerika... Napodobňovali sme zvieratá, hádali hádanky, nechala som každého hovoriť pred triedou, a užívala si to. Pol dňa som vystrihovala z časopisov písmenká a obrázky, rozdávala farebné papiere a lepidlá, voskovky.. a po škole sme si lepili naše mená. Najviac času zabralo to, že oni výsledky svojej práce chceli mať nalepené na stenách tried. Tak som potom asi hodinu len oblepovala triedy, počúvala krik a radosť a smiala som sa s nimi.

Čítajte viac: https://neuschlova.blog.sme.sk/c/226734/Volunteering-alebo-dobrovolnictvo-v-Afrike-III.html#ixzz2xu1fDd8D

Cesta do školy, v ktorej boli deti opustené i tiež zo slabších rodín (tak by sme to ponímali my, v skutočnosi pokiaľ si rodičia uvedomovali, že dieťa potrebuje vzdelanie a neposielali ho od rána do večera žobrať a zháňať si stravu, tak títo rodičia patrili ešte k tým gramotnejším a ako-tak zarábajúcim) trvala vždy asi pol hodinu. Lebo ja som chodila obkľukou - bála som sa ísť skratkou, kde by som v priebehu pár sekúnd mohla skončiť v jednej z tých plechových búd, a už by som bola fuč. Možno to boli len predsudky, ale na tej skratke zabili iné domáce dievča, a ja som jednoducho nemala chuť zbytočne riskovať. Načo, nepotrebovala som si nič dokazovať. Občas na mňa domáci hovorili, najčastejšie ponúkali nejaký tovar, inokedy chceli len pozdraviť. Po pár dňoch som si aj sem-tam niečo kúpila, nejaký banán, pomaranč, či vlastnoručne robené hranolky za 10 shilingov. To bolo asi 5 centov myslím. Keby videla ten proces prípravy naša hygienická stanica, ktorá vás naháňa i za každú chýbajúcu čiarku na popise výrobku, asi by onemeli (občas by som im to priala, predtým ako niečo vyslovia, zamyslieť sa nadtým, aké ťažké je pre dnešných pidi-podnikatelov prežiť, ale to je iná téma). Ale chutilo, ono je vždy paradoxom, že v takýchto krajinách ten žalúdok strávi čokoľvek, a nič sa nedeje, a doma zájdete do reštiky na rýchly obed, a vzpamätávate sa z toho pár dní :).